Zvierací ' vynálezci '

RADAR

Vela ľudí už zažilo, že im večer do obývačky či do spálne vletel netopier a pokiaľ ich k smrti nevydesil, musel ich fascinovať spôsob, akým sa tento tvor dokáže bleskurýchlimi obratmi vyhnúť akejkoľvek prekážke. Nvzdrory príslovečnej fráze nie su netopiere slepé. Majú perfektné oči, ale tak maličké, že sú v hustej srsti takmer neviditeľné. Tie oči však nie su zďaleka tak perfektné, aby netopierom umožňovali leteckú akrobaciu, ktorú predvádzajú. Bol to taliansky prírodovedec Spallazani, ktorý v osemnástom storočí začal ako prvý skúmať netopierí let. Zbytočne krutým pokusom, pri ktorom oslepil niekoľko netopierov zistil, že tieto zvieratá sa aj bez očí dokážu spoľahlivo vyhnúť všetkým prekážkam. Ako to robia, na to neprišiel.

Až pre niekoľkými rokmi sa podarilo aspoň čiastočne tento problém vyriešiť. Objav radaru, založeného na vysielaní zvukových vĺn a zaznamenávaní ich odrazu, priviedol niektorých vedcov na myšlienku, že netopiere by mohli využívať podobný systém. Bola zahájená séria pokusov, ktoré viedli k udivujúcim výsledkom. Najskôr zo všetkého experimentátoriniektorým netopierom zakryli kúskami vosku zrak, a ako sa dalo čakať, pokusné zvieratá sa naďalej v lete bezpečne vyhýbali prekážkam. Napokon sa prišlo na to, že ak sa im zapchajú uši, nedokážu sa netopiere vyhnúť zrážke-a v podstate stratia záujem o lietanie. Ak zapcháte netopierovi jedno ucho, dokáže síce s akotakým úspechom lietať, ale čas od času do niečoho narazí. Tým bolo dokázané, že tieto zvieratá sa orientujú podľa zvukových vĺn, odrážaných jednotlivými predmetmi. Potom vedci zakryli netopierom nos i ústa a opäť sa ukázalo, že pokusné zvieratá nie sú schopné lietať. Tým bolo nad všetky pochybnosti dokázané, že v ich radarovom systéme hrajú uši, nos a ústa zcela rozhodujúcu rolu. Nakoniec sa za pomoci najcitlivejších prístrojov podarilozistiť, že netopier v priebehu letu vysiela radu ultrazvukových signálov tak vysokých, že ich ľudské ucho nie je schopné zaznamenať. Odraz týchto signálov zachytávajú netopiere ušami a -aspoň pri niektorých druhoch -tiež pomocou zvláštneho masitého výčnelku okolo nosu, takže malý letec bezpečne pozná, čo mu stojí v ceste aj ako je prekážka ďaleko. Čo je-doslova a do písmena-princíp radaru. Ale jedna otázka nedávala bádateľom pokoj: Pokiaľ pomocou radaru vysielate zvukové vlny, musíte mať vypnutý prijímač, aby ste vzápätí zaznamenali jeho echo. Inak by váš prijímač registroval ako vami vyslaný signál, tak jeho odraz, čím by vznikol nepredstaviteľný zmätok. Toto striedavé vypínanie a zapínanie sa dá jednoducho zaistiť a elektrického prístroja, ale nikto si nevedel dokázať predstaviť, ako sa s týmto problémom vysporiadavajú netopiere. Skoro sa však zistilo, že túto službu obstaráva maličký sval v uchu. V okamihu, keď netopier piští, tento sval sa stiahne a vyradí sluch z prevádzky. Akonáhle netopier zmĺkne, sval sa uvoľní a ucho je pripravené splniť funkciu prijímača.

V eocénnych vrstvách sa našli netopierie fosílie, ktoré sa len nepatrne líšili od svojich dnešných príbuzných. Je teda možné, že netopiere využívali radar už pred nejakými päťdesiatimi miliónmi rokov. Človek len pár desiatok rokov...

VODNÁR STRIEBRISTÝ

Neni to tak dávno, čo človek vynašiel spôsob, ako aspoň určitý čas žiť pod vodou, a jeho prvý krok v tomto smere sa stal potápačský zvon. Ale už tisíce rokov pre človekom, objavil pavúk vodnár striebristý (Argyroneta aquatica) metódu, ako preniknúť do tajomného sveta, ktorý sa skrýva pod vodnou hladinou. Začneme konštatovaním, že vodnár dokáže spokojne plávať pod vodou, zvierajúc nohami pod bruchom svoj vlastnýakvalung v podobe vzduchovej bubliny, ktorý mu umožňuje dýchanie. To už je samo o sebe dosť neobvyklé, ale vodnár striebristý dokáže ešte omnoho viac: Buduje si pod hladinou obydlie v podobe pavučiny v tvare obrátenej šálky, pevne prichytenej k vodnému rastlinstvu. Potom vykoná niekoľko ciest na hladinu, pri ktorým si zakaždým nanosí ďaľšie a ďaľšie bubliny, ktoré vypúšťa do svojej klenutej pavučiny, až je ich plná, takže sa v nej môže prebývať pohodlne, ako by bol vonku na vzduchu. V dobe párenia si vyhliadne domček vodnárej slečny, ktorá sa mu zapáči, a vybuduje si svoj vlastný v tesnom susedstve jejho. A pretože je zrejme romantickej povahy, vyrobí tiež čosi ako tajnu chodbu spojajúcu vlastné obydlie s domovom dámy svojho srdca. Potom prebúra obe steny, takže sa vzduchové bubliny oboh obydlí zmiešajú, a v tomto prapodivnom vodnom príbytku jej dvorí, spojí sa s ňou a žije s ňou spoločne až do doby, keď jeho choť nakladie vajíčka z ktorým sa vyliahnu mláďatá, o ktoré sa starajú, dokiaľ si každé z rodičovského domu neodnesie svoju vlastnú vzduchovú bublinu, na ktorej odpláva, aby začalo žiť svojim vlastným samostatným životom...

VYUŽITIE ELEKTRINY

Rajnok elektrický-ryba, ktorá sa dokáže skvelo zamaskovať. Svojim sfarbením perfektne napodobuje piesčité morské dno, a navyše má zvyk sa zavŕtávať do piesku, čím sa stáva prakticky neviditeľná. Preto je dosť možné že na plytkom dne môžete na ňu stúpiť a dostať tak šok elektrickým prúdom

Elektrický úhor- Je to druh ryby, ktorý sa na úhora podobá. Obývajú toky Južnej Ameriky, dosahujú dĺžku skoro dva a pol metra. Väčší exemplár je schopný zraziť koňa, ktorý prechádza cez rieku.

ANESTETIKÁ

Osa hrnčiarka je v hmyzom svete vyhláseným medicínskym špecialistom, pretože dokáže uskutočniť operáciu, ktorá by aj tomu najkvalifikovanejšiemu doktorovi vzala dych. Takých os je rad druhov, ale skoro všetky majú rovnaké zvyky. Pre svoje potomstvo budujú z ílu akési spoločné jasle. Tie sú rozdelené do pretiahnutých rúrok, silných zhruba ako cigareta a asi zpolovice tak dlhých. Sem kladie osa vajíčka. Ale skôr, než rúrky utesní, má ešte jednu povinnosť. Z vajíčok sa totiž vyliahnu larvy, a tie až do doby, až dojde k ich záverečnej premene na osu, musí niečím živiť. Osa hrnčiarka im tam nemôže nechať mŕtvu potravu, pretože tá by, než larvy dospejú, podľahla skaze, a tak sa uchyľuje k neobyčajne rafinovanej taktike. Jej obľúbenou korisťou bývajú pavúky. Osa sa prirúti ako dravý jastrab, vrhne sa na nič netušiacu obeť a obratne ju bodne. Účinok je veľmi zvláštny, pretože pavúk je žihadlom úplne paralyzovaný. Osa ho potom odnesie do pripravovaných "jaslí", kde ho umiestni na dno jednej z rúrok, a až potom naň uloží vajíčko. Ak je pavúk príliš malý, osa ich do jednej bunky nanosí sedem až osem. Až keď si je istá, že jej potomstvo bude mať dostatočnú zásobu potravín, rúrky utesní a odletí. Vo vnútri týchto hrôzostrašných jaslí ležia pavúky bez pohnutia v niektoých prípadoch až sedem nediel. Podľa všetkých vonkajších príznakov sú mŕtve. Ani pod mikroskopom nejavia žiadne známky života. Tak teda čakajú, dalo by sa povedať v podobe trvanlivých zásob, dokiaľ sa z vajíčok nevyliahnu osie larvy a nezačnú sa živiť ich zaživa konzervovanými telami.